29. Bluegrass Večer Fest Horná Poruba 2026 – reportáž

Keď pútnik vystúpi na vrch Vápeč a dobre sa zahľadí, niekde tam medzi dolinami, lesmi a domčekmi uvidí lúku. Akokoľvek je táto lúka malá na mape sveta, aspoň na jeden víkend sa premení na tú najväčšiu v srdciach bluegrassových fanúšikov na Slovensku. Prvé stany sa začali stavať už v piatok na poludnie. Potom pribúdali ďalšie, parkovali sa karavány a okolím sa postupne ozývali nesmelé hlasy spevákov do zvukov gitár, banja a mandolín. Smädné krky boli ovlažené prvými dúškami piva alebo kofoly a jedno z najobľúbenejších miest festivalu – bufet – sa pomaly rozbiehal. Vonku bolo „príjemných“ 35 stupňov v tieni a horúčka piatkovej bluegrassovej noci mohla začať. Už dvadsiaty deviatykrát.

Najprv sa predstavili dve zoskupenia, ktoré v podstate na tomto festivale ani netreba predstavovať, pretože svojou pravidelnosťou vystúpení patria k neodmysliteľnému inventáru. A keby neprišli, už by boli otázky, že čo sa im stalo, či si niekto zasa nedolámal ruku, alebo iba nezostali niekde zabudnutí. Celé to odpália skupina Tieň, ktorá svoj štýl nemení. Zostáva verná jemnému bluegrassu s príjemnými hlasovými harmóniami, slovenskými textami a nezameniteľnou skladbou Jericho, ktorú na moje potešenie predviedli. Za nimi nasledovalo zoskupenie B4 alebo Bluegrass Quartet, ktoré vedie legendárny textár a spevák Jaro Nečesaný. Vďaka ich podaniu zazneli porubskou dolinou aj tradičnejšie tóny. Prvýkrát sa na Bg Večer Feste objavila skupina pochádzajúca z oblasti Beskýd – Ptačoroko. Veľmi ma zaujali ich nápadité vokály, tóny akoby z írskych (možno škótskych) tradícií a lyrickosť textov, ktoré unášali na výlet okolo sveta. Bolo to veľmi príjemné a silné vystúpenie. Po nich nasledoval bluegrassový uragán v podaní „ostravských“ Goodwill. Kapela má na festivale silnú fanúšikovskú základňu a po pár prídavkoch kvalitne zakončila oficiálnu časť večera. O neoficiálnej časti sa toho príliš veľa nehovorí, lebo tam je väčšinou veľa zážitkov, ale málo spomienok. A občas aj nejaká dokumentácia vo forme videí a fotografií. Ale však to každý pozná.

V sobotu niektorí iba išli spať, keď iní vstávali. Zo spacákov vyháňala horúčava, ktorá aj v tento deň mala prekonať to, čo bolo včera. A bolo to prvýkrát, čo som si večer nemusel naťahovať dlhé nohavice a bundu. Organizátori neustále vyzývali, aby si účastníci zabezpečili dostatočný príjem nealko tekutín (na môj smútok došiel slivkový radler), k dispozícii bola pitná voda v umyvárke, stany pokrývajúce tieňom lavičky so stolmi a spustila sa aj hmlová brána, ktorá svojimi jemnými kvapôčkami dokázala krásne osviežiť čakajúcich pri bufete. Prirovnal by som to k zázraku, že sa tu neobjavila sanitka a neodviezla niekoho s úpalom alebo dehydrovaného. Klobúk dole pred organizátormi, veď obavy boli na mieste. Osobne som odskočil na kúpalisko Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach a kto nebol lenivý, mohol sa zájsť schladiť do lesnej nádrže nad Hornou Porubou.

Krátko po druhej hodine popoludní začal ďalší koncertný program. Otvoril ho ďalší nováčik na tomto podujatí, ale určite nie nováčik na pódiách – oravské zoskupenie Arvagrass. Ich texty sa oplatí počúvať a hudobníci okolo Petra Dolinského to odpálili výborne. Peter, známy aj pod prezývkou Lojzo, v ten deň oslavoval aj narodeniny, tak sme mu to spoločne pripomenuli. Potom nastúpila kapela First Edition. Ich talentovaná speváčka Terézia Hlavatá však bola odcestovaná v USA. Vystúpila tu na Steve Kaufman’s Acoustic Campe, kde sa ocitla vďaka nadácii Rosťu a Ivony Čapkových. Tak namiesto Terky si v kapele zahosťoval na banjo Richard Ciferský. Hoci páni mali trochu okresanejšie možnosti vo svojom repertoári, dali to výborne. V slovenskom bluegrasse sa pokračovalo ďalej a to vďaka kapele BG Time, kde v zostave tiež došlo k zmenám. Napriek tomu piesne krásne hladili po duši a aj bez banja zneli tak, akoby to bolo pre ne prirodzené. BlueRej je zoskupenie už vekovo postarších mazákov, avšak napriek horúčave sa ich vokály krásne rozliehali a predviedli presne to, čo sa od nich očakávalo. Ďalšie príjemné vystúpenie, ktoré som si dokonale užil.

Od hudby nás trochu oslobodila tombola, pretože aj vďaka nej je festival financovaný. Skutočne ceny lístkov zostávajú na veľmi prijateľnej úrovni a je vidieť, že tu v žiadnom prípade nejde nikomu o nejaký zisk. Kempovanie, parkovanie, všetka sociálna výbava sú zadarmo. Ceny a ponuka v bufete sa vyrovnajú akémukoľvek dedinskému pohostinstvu a najedený a napitý som nemal pocit, že by ma tu chcel niekto zodrať z kože. S čistým svedomím môžem potvrdiť, že tu je skutočne veľa muziky za málo peňazí. Napriek tomu sa nájdu aj takí, ktorí jednoducho nechcú zaplatiť ani to symbolické vstupné, alebo frflú pri bufete a očakávajú pomaly služby päťhviezdičkového hotela v Turecku. Ale páni a dámy, tento festival je hlavne o stretnutiach, priateľstvách, rozhovoroch a hudbe. Bluegrass je úžasný spôsob, ako spojiť ľudí dokopy cez srdcervúce harmónie, nadčasové texty, muzikantskú prajnosť a nádhernú atmosféru. Pokiaľ toto niekto nechápe, je zbytočné, aby chodil na takéto podujatia. Opiť sa do nemoty dokáže aj doma bez toho, aby sa za to musel pred inými hanbiť.

Po tomto krátkom výdychu prišiel jeden z vrcholov sobotného večera, a to koncert domácej kapely LTT, ktorá nahrala nový album V láske to tak chodí a samozrejme ho pokrstila práve na tomto symbolickom podujatí. Po nich si svoje zmŕtvychvstanie užilo aj zoskupenie Zatúlaní. Pár rokov po nich neštekol ani pes, lebo sa tíško vytratili. Avšak vrátili sa s veľkým treskom, v takmer identickej zostave a na ich vystúpení sa nenašla chybička. Aj vďaka svojej otvorenosti a kamarátstvu boli prijatí s veľkou radosťou od fanúšikov. A tak to má byť. Momenty podobné minuloročnému comebacku Union City Grassu. Po nich nasledovala kapela New River Train na čele s banjistou a spevákom Mojmírom Ševčíkom. Priniesli pekný uhladený taký americkejší bluegrass predovšetkým s anglickými textami.

Hlas ľudu, hlas Boží. I tak by sa dalo nazvať nasledovné vystúpenie kapely Blueland, ktorá opäť prišla potešiť fanúšikov svojimi hitmi overenými časom. Zoskupenie sa tak trochu podobá populárnej skupine Elán, ktorá sa už mnohokrát rozpadla, rozlúčila, aby sa opäť dala dohromady, pohrala na pár koncertoch a opäť odišla za medveďmi. Ale tak to má byť. To dobré nech sa vracia v akomkoľvek čase a akomkoľvek množstve. Nikdy nezaškodí. Po Bluelande sa blížilo finále v podobe kapely Vacuum Ball. Človek si tam našiel oldtimové tóny, Americanu alebo aj svieži bluegrass. A samozrejme nádherné vokály, ktoré ukončili oficiálnu časť programu niekedy po polnoci.

A tak to bolo za nami. Trinásť kapiel odviedlo kus nádhernej práce a ukázali silu hudby. Silu bluegrassovej hudby, ktorá sa môže v ozvenách naďalej ozývať aspoň celý rok hornoporubskými dolinami a okolitými kopcami. Možno ju roznášali na svojich krídlach aj svätojánske mušky, keď osvetľovali tmavé lesy.

O rok by mal byť jubilejný 30. ročník. To je už krásne číslo, za ktorým stojí nesmierna obetavosť organizátorov a ľudí, ktorí milujú bluegrassovú hudbu. Patrí im veľké poďakovanie. A tiež aj ako ich nazývam – „tým neviditeľným“. To je práve obsluha v bufete, pri predaji vstupného, celkový technický servis, zberači odpadkov… Pretože bez nich by sme sa na tomto mieste nikdy nemohli tak dobre cítiť. Sú potrební a tiež do toho dávajú svoj čas, ktorý by pokojne mohli tráviť inak. Preto držím palce, aby prípravy na ďalší rok prebehli v optimizme a chuti, ktorá naplní aj nás fanúšikov.

Autor reportáže: Dušan Gemerský
Autoři fotografií: Michaela Plamienka Godálová a Dušan Gemerský
Festival se konal ve dnech 26. a 27. 6. 2026