Piatková predpoveď počasia nebola práve najoptimistickejšia. Sneženie, silný vietor, mrchavo. Už od rána mi chodili správy typu: Myslíte si, že sa dnes na Kosodrevinu dostaneme? Pôjde lanovka, keď je taký vietor? Neodfúkne chatu? Alebo tam neostaneme uväznení? Až po: Umrieť kvôli bluegrassu nechcem (pre koľkých je toto sen). Ešte aj teta dole pri pokladni nás utešovala slovami: „Nebojte sa, hore sa dostanete. Ale v nedeľu vám neviem zaručiť, či sa vrátite. Vážne chcete dvojsmerný lístok?“ Riskli sme to aj s partiou a dorazili sme tak na jednu nesmierne vzrušujúcu párty.

Chata Kosodrevina v mlze

Muzikantský camp na chate Kosodrevina na úpätí Chopku v Nízkych Tatrách oslávil už svoje 19. výročie. Takže na dospelosť sa pripíjalo minulý rok, tohto roku sa to už iba zdokonaľovalo. Nebyť však pandémie covidu, ten ročník by bol dvadsiaty. Vďaka môjmu dlhoročnému vycestovaniu som sa tu stále cítil ako nováčik. Veď som sa tu nechal lanovkou vyviezť iba druhý krát. Napriek tomu som si zamiloval atmosféru, ktorá tu vládne. Už pri recepcii človek stretne prvých známych, ktorí márne čakajú na kľúč od izby, pretože ešte nie je uprataná. Nenadávajú. Alebo ladia nástroje, či zazerajú do reštaurácie, aby sa naobedovali. Ubytovanie býva (ako by možno podotkol Forrest Gump) ako škatuľa s bonbónmi. Človek nikdy nevie, koho na izbu dostane. A tak vznikajú nové kamarátstva. Hoci podľa všetkého, mnohí si prídu do izby iba zložiť veci a v nedeľu ráno zobrať, keď odchádzajú domov. Celkovo chata Kosodrevina vypadá ako jeden z orieškov pre Popolušku. Tvrdý, drsný, nie príliš vábny, akoby vypadnutý z minulého storočia, s opadávajúcou omietkou. Avšak počas tohto víkendu, keď ten oriešok otvoríte, namiesto princeznovských šiat na vás vypadne kopec bendžistov, mandolínistov a inej bluegrassovej hávede. Kde sa však celý nápad usporiadať takýto zimný camp zrodil?

„Vzniklo to tak, že už cca v roku 1997 som sa spoznal s Jožom Černým z Hlohovca,“ spomína na začiatky dnes už legendárnej Kosky Roman Áč. „Hrával som v tých časoch s Bluelandom a Jožo bol náš veľký fanda, resp. aj veľký fanda bluegrassu, prípadne country. Jožo bol takisto veľký lyžiar, resp. skialpinista a v roku 2003 zobral do nájmu Chatu Kosodrevina. Dovtedy to bola roky v podstate mrtva chata, ale Jožo bol taká osobnosť, že tam pritiahol tisíce ľudí a trvá to dodnes. Bohužiaľ, Jožo v roku 2012 zomrel a odvtedy to ťahám viacmenej sám s tým, že chvalabohu mám okolo seba kamarátov, ktorí mi každoročne pomôžu s technickými vecami. Ja som už okolo roku 2000 bol členom štábu Dobrofestu a robil som aj iné akcie a v roku 2005 mi normálne „na pive“ Jožo navrhol, aby sme spravili na Koske nejaké stretnutie bluegrassových kapiel. A tak vznikol prvý ročník, na ktorom bolo 100 „našich“ ľudí a popri tom tam boli bežní návštevníci. Ďalšie roky sme už postupne zapĺňali chatu viac a viac a myslím, že od tretieho ročníka tam bola už len čisto naša komunita.“

Chata Kosodrevina

Po ubytovaní začnú mnohí s pobehovaním po chate so svojim hudobným nástrojom a zháňajúcim, kde sa zoskupuje nejaká partia hudobníkov a zahrať si s nimi. A je úplne jedno, či je to cudzia izba, chodba, malý bar alebo legendárny okrúhly stôl pri recepcii. Hrať sa dá všade. Tí škodoradostnejší sa potulujú popri recepcii a vysmievajú sa tým, ktorí ešte musia čakať v rade na svoj kľúč od izby. Ku cti organizátorom určite slúži, že hoci lanovka ku chate oficiálne končí prevádzku o 15.30, sú schopní zabezpečiť, aby iba pre potreby campu jazdila až do 17.30. To je obrovská pomoc pre všetkých, ktorí cestujú z väčšej diaľky. Aspoň si to nemusia ku chate vyšliapať, hoci sa nájdu aj takí, ktorí to spravia s radosťou.

Neskôr je už večera a čerešňovica začína tiecť potokom. A konečne prichádza večer, kedy je pódium a hľadisko nachystané v reštaurácii a začnú prvé koncerty. Tohto roku sa vydarila skutočne silná zostava. Veď iba v piatok vystúpili kapely First Edition, Rooster Riders, Veget, Taverna, BG Bazar, K BandG-Runs and Roses. Brutálna dávka bluegrassu svojimi decibelmi odrovnala mnohých. Bola to kombinácia tradičnejších tónov, ale aj moderného grassu, či newgrassu. Skutočne každý si tu mohol nájsť to svoje a určite neoľutoval, že sa dal na toto opäť nahovoriť. A to bol iba prvý večer. Celé to sprevádzal a konferoval Pavol „Reyo“ Daňo. Okrem tradičného predstavenia kapiel sa podujal aj na zaujímavejšie uvedenie, keď svoje slová zveršoval. Samozrejme sa pri slávnostnom otvorení spomínalo aj na Jožka Černého, ktorému bola venovaná jedna z piesní, ktoré mal rád.

Jožko Černý

Dobrý deň by mal začať raňajkami a tak to bolo aj v sobotu ráno. Niekde sa pokračovalo v nikdy neskončenom hraní, niekde na kresle ležali alebo ospalo pohojdávali hlavou tí viac unavení, k slovu sa dostali výrobcovia nástrojov, ktorí prezentovali svoje výrobky, počúvajúci počúvali, externí lyžiari, ktorí sa sem prišli najesť pri zvukoch bendža mali pocit, že asi takto nejako vypadá peklo. Ale naďalej vládla výborná a kamarátska atmosféra. Tí odvážnejší sa postavili na lyže a vyskúšali krásne upravené lyžiarske svahy. Alebo kto mal chuť, ten sa šiel prejsť do rozprávkovej zimnej krajiny pokrytej snehom. Šťastie si tu našlo mnoho podôb a žiadna nebola zlá.

Legendární kulatý stůl

Poobede sa koncerty presunuli do „podzemia“ do baru, kde je síce menšia kapacita, ale o to lepší poslucháčsky zážitok, pretože sa tu oveľa menej debatuje a viac sústredí na hudbu a výkony kapiel. Postupne sa tu prestriedali zoskupenia Good Water Band, Early Times, Tieň, Topinqui s hosťom Ondrom Kozákom, gospelové Blue City, trochu iná hudba v podaní dvojice Peťo Luha a Andrej Jeriga, New HayLTT. Zimné obdobie si často vyberá svoju daň v podobe rôznych chorôb a tak aj niektoré kapely museli improvizovať, respektíve hudobníci a speváci odohrali svoje s vypätím posledných síl. O to bolo vďačnejšie publikum.

Malá scéna

Len čo utíchli posledné tóny od kapely LTT a moderátorka Evka Beniačková zahlásila, že sme mohli vidieť „posledné vystúpenie tejto skupiny“ (samozrejme to nie je pravda, len menší brept), už sme sa s nadšením presúvali do reštaurácie, kde mali koncerty pokračovať. Tentokrát sa moderátorskej taktovky chytil Vlado „Vrabec“ Lajčiak. Počas veternej chladnej nízkotatranskej noci nás tak potešili kapely Vodopád, BG Time, Madam, Boleslav Bluegrass Band, špeciálne revival vystúpenie Bluelandu a zavŕšili to skvelí hudobníci David Benda a Sebastellar. Tí, čo mali ešte chuť, muzicírovali ďalej a tí zvyšní pozaliezali do izieb. Veď posledným koncertom všetko nekončí.

Velký sál

Bola táto Koska niečím špeciálna?

„Neviem to presne pomenovať, čím bola výnimočná, ale povedal by som to jedným slovom, že pohoda,“ zamyslel sa Roman Áč. „Celkovo mi prišiel tento ročník jeden z najvydarenejších. Zaujímavé bolo, že tento rok sa zúčastnilo aj niekoľko kapiel, ktoré boli na Koske úplne prvý krát.“

V nedeľu ráno je na Koske už len taký Zombieland. Unavené telá bez duší sa potulujú po chate, balia veci a v tvárach je okrem únavy vidieť hlavne smútok. Smútok za tým, že to už končí, mnohých opäť stretnú o rok, ak vôbec a za tým, že sa treba vrátiť do reality. K tej, ktorú sme nechali tam pred bránami hôr, ale iba na to, aby nás tam počkala. A čo bude ďalej?

Na to mi opäť odpovedal Roman: „Čo sa týka plánov, tak záleží na Tatry Mountain Resort, oni sú majitelia chaty a ťažko povedať, dokedy to Paľo s Peťom Černým udržia ako nájomcovia. Zmenu chaty vôbec neplánujem. Dúfam, že na budúci rok spravíme ten dvadsiaty ročník. Koska je od začiatku jedinečné miesto pre konanie takéhoto podujatia. Neverím, že to, čo tam my robíme, by nám dovolili robiť niekde inde. Jedinečnosť je hlavne v tom, že musíš dole na parkovisku odstaviť auto a tým pádom nikto nikam neodchádza a tých 300 ľudí strávi celý víkend pokope. Ďalšia devíza je, že okrem muziky, jamov a toho všetkého okolo toho, môžeš zažiť aj lyžovanie na najlepšom kopci na Slovensku. Hlavne pre Čechov je Chopok určite vzácny.“

Takže o rok opäť do skoskovatenia!

Autor reportáže: Dušan Gemerský
Autorka většiny fotografií: Michaela Plamienka Godálová

Chata Kosodrevina