Bluegrass Večer Fest 2023 Horná Poruba – reportáž

Dávno pred týmto jedinečným festivalom som bol varovaný, že „keď chceš stanovať, príď skôr, aby si si mal kde postaviť stan“. Toto ma vážne vystrašilo, tak som na miesto pri amfiteátri v Hornej Porube došiel v piatok o jednej popoludní a lúčka určená pre kemperov už bola utešene naplnená. Avšak miesto sa našlo a poviem vám, že nie je nič lepšie, ako stavať stan, keď odvšadiaľ znie bluegrass. Z reproduktorov pri pódiu, tam ktosi trápil banjo a neskôr sa k nemu pridala aj mandolína a spev, tam pri aute sa už sejšnovalo…

Ešte som mal čas, tak som sa vybral zdolať mnou nikdy nepokorený veľký Vápeč. Aj z neho som mal výhľad na miesto, kde sa odohrával už 26. ročník tradičného Bluegrassového Večera. Napadla mi otázka, kde sa tu, na tomto mieste, ktoré sa ťažko hľadá aj na mapách, vzalo také vydarené podujatie? A bežal som s ňou hneď za hlavným organizátorom Paľom „Reyom“ Daňom. „Ešte predtým, než bol prvý ročník, konali sa v miestnej starej kinosále akcie pod názvom Country Estráda a Trampské večery (1992 – 1995). Hrala sa trampská muzika, folklór, bluegrass… Po čase sme sa my fanúšikovia bluegrassu rozhodli robiť akciu so zameraním len na tento žáner od roku 1996. Celé to zastrešoval Ľubo Toman a od roku 2002 ja. V 1999 sme sa presunuli do novopostaveného Domu kultúry, no a od 2006 sme v prírodnom amfiteátri. O tri roky neskôr sme to začali robiť počas dvoch dní pod názvom Bluegrass Večer Fest.“

Po návrate z Vápča som si doprial trocha oddychu a bol som pripravený na hudbu.

23. 6. 2023 Prvý večer – zahrievací

Vypuklo to presne niekde okolo pol ôsmej a celé podujatie odmoderovala Natália Tramitová, ktorá napriek tomu, že sa tejto taktovky chopila prvý krát, tak si počínala viac než obstojne. Na pódiu sa vystriedali iba štyri kapely a keby sme to mali rozdeliť podľa národností, tak dve slovenské a dve české. Tie slovenské – New Old Tradition a B4 – sa dajú pokojne nazvať aj lokálne, lebo pochádzajú z považských miest, ktoré sa nachádzajú nie tak ďaleko od Poruby. Obe priniesli tradičnejšiu tvár bluegrassu. Naopak tie české – Veget a Jumper Cables – varili z iného súdka, kde už zneli modernejšie skladby a v prípade JC aj newgrassové. Určite bol takým zlatým klincom večera skladba Surfař, ktorá nadvihla zo sedadiel fanúšikov New Grass Revivalu, pretože kapela do nej zakomponovala inštrumentálnu skladbu Metric Lips od Bély Flecka. Diváci, ktorý zaplnili amfiteáter do posledného miesta, odchádzali spokojní a nabudení do ďalšieho dňa, kedy mala prísť tá väčšia porcia interpretov.

24. 6. 2023 Druhý večer – dá sa to hrať ešte rýchlejšie?

Asi trochu zvláštna otázka, ale tá mi napadla pri vystúpení ostravského zoskupenia Goodwill, ktoré zrýchlilo niekoľko tradičných skladieb natoľko, že by im aj dancefloorové kapely 90. rokov tajne závideli. Aha, vlastne som začal poslednou kapelou 26. ročníka. Tak pekne od začiatku, ako to bolo v sobotu.

Celý program sa spustil už o druhej popoludní a kapely nasledovali v rýchlom slede. Sedem S, Tieň, Sunday Session, Štvrtková klobása, First Edition, Grass Device… a bola tombola. Mnohé kapely spravili nesmierny progres a diváci sa roztancovali už aj pred zotmením. Bolo toho veľa a bolo to dobré. V tombole som ako vždy nič nevyhral. Po chvíľkovom adrenalíne opäť prišla na rad muzika.

Domáce zoskupenie LTT pokrstilo svoj debutový album Kúsok z nás, o ktorom som už písal skôr. Ako krstného otca si zvolili banjistu Stana Valacha, ktorý sa v kapele mihol počas jej počiatkov. Celý tento krásny hudobný večer zakončili zoskupenia BG Time, Red and White, Frýda and Company a už spomínaný Goodwill. Tancovalo a spievalo sa do neskorej noci a človek si líhal do stanu s príjemným uspokojením a myšlienkou, že bluegrass stále žije. Ale hlavná bola atmosféra spájajúca ľudí, bez konfliktov a hádok. Taká je najlepšia hudba.

„Každý ročník je svojim spôsobom iný, ale posledný bol asi najsilnejší, čo sa týka návštevnosti,“ skonštatoval po skončení Reyo. „Možno to vnímam príliš subjektívne, ale každý ročník sa mi už niekoľko rokov zdá najlepší.“ Spýtal som sa ho, či by sa malo ešte niečo zlepšiť, aby boli diváci spokojní. „Zlepšovať je stále čo, ale my sme v podstate radi, keď to dáme aspoň v tomto formáte. Možno to na prvý pohlaď nevyzerá, ale robíme festival na zarastenej lúke bez elektriny a vody.”

Počas tohto ročníka sme mali možnosť vidieť všetkých ohlásených 15 hudobných skupín, čo nie je vždy pravidlom. Na svoje si prišli milovníci tradície, ale aj moderného bluegrassu, či newgrassu. Opäť zacitujem Reya: „15 kapiel je asi taký rozumný počet, Mohli by sme mať povedzme päť dobre zaplatených kapiel alebo aj 25, kde by sa predstavili okolo 20-25 minút na pódiu. Takto sú spokojní aj diváci, aj účinkujúci a aj zvukár. Každý rok sa snažíme predstaviť tri až štyri nové kapely, výber nechal organizačný team na mňa.” A veru to nie je jednoduché skombinovať ten správny mix účinkujúcich. „Je stále z čoho vyberať, záujem má každoročne okolo 25 – 30 kapiel, avšak sitom prejde len tých pätnásť. S ostatnými sa poväčšine dohodneme do budúcich ročníkov,“ hovorí hlavný organizátor a dramaturg v jednej osobe Reyo. „Šancu má každá kapela, ktorá hrá akustický bluegrass, je jedno, či tradíciu alebo contemporary. Je dôležité, aby sme sa dohodli na finančných podmienkach. Na niektoré prvoligové profi kapely nemáme peniaze, ktoré sú zvyknuté dostávať na iných festivaloch. Keďže som sám aktívny muzikant, mám dosť prehľad o kapelách, niektoré sa hlásia samé a pošlú nejaké nahrávky. S veľkým množstvom muzikantov sa poznám osobne, to však nezaručuje, že tu budú hrať každý rok. V niektorých prípadoch sa mi to dosť ťažko vysvetľuje.“

V nedeľu ráno už vo mne iba doznievali zvuky predchádzajúcich dvoch dní a smutne som sa pozeral, ako si všetci balia stany, podávajú ruky, sľubujú, že sa o rok opäť stretnú a poniektorí sa ešte trápili so zostatkovým alkoholom. Počasie opäť vyšlo a slnko vysušilo vlhké celty stanov. Tak to skončilo. Ale viem, že už teraz sa mám na čo tešiť. A ak to samozrejme okolnosti dovolia, o rok prídem opäť. A chcem pozvať aj tých iných váhajúcich, ktorí možno o tomto festivale počuli, ale naň neprišli. Nebojte sa, nikto vás tu neuhryzne, len vám kamarátsky podá ruku, privíta vás na tomto modrou hudbou naplnenom mieste a s výhľadom na Vápeč môžete počúvať krásne tóny hudobníkov. A o tomto festivale platí zvlášť, že nie je to iba o hudbe, ale aj ľuďoch, ktorí to s láskou a nezištne robia. Kto si to už niekedy vyskúšal, pochopí.

Dušan Gemerský, foto: Juraj Sahuľ a Lilly Pavlak