Henrich Novák – rozhovor, 1. časť

Henrich NOVÁK (1961) – rozhovor s najznámejším slovenským dobristom aj o tom, aká bola u nás situácia v začiatkoch jeho hudobnej kariéry a kde všade môžete počuť tóny jeho dobra.

Slovgrass: Kedy a ako si sa dostal k tejto muzike?

HN: Najskôr asi cez tramping. Začali sme hrávať na gitarách a snažili sme sa zohnať každú pesničku, ktorá bola v tom čase dostupná. Aj keď pravdepodobne prvý styk s touto muzikou bol, keď môj otec priniesol platňu Písně Amerického Západu, to som bol ešte malý chlapec. Ale tá hudba sa mi veľmi páčila, aj keď som vlastne nevedel o aký žáner ide. Až neskôr sa to pospájalo so všetkým, čo bolo v tom čase dostupné, trampské piesne, Greenhorns, Plavci, Fešáci, KTO a podobne.

Slovgrass: Ako si teda objavil bluegrass?

HN: Čo sa bluegrassu, ako takého týka, tak to bolo asi trošku neskôr, s tým, že som spoznal niektorých ľudí v okolí. Alebo trebárs na Banjo Jamboree, som spoznal ľudí, ktorí mi poskytli nejaké nahrávky kapiel z USA a taktiež počúvaním tu v Bratislave dostupného rádia Österreich 3, kde vysielali každú sobotu pravidelný program o americkom bluegrasse.

Slovgrass: Prečo práve dobro je tvoj hlavný nástroj, zvládaš hru aj nejaké iné? Vraj si bol jedným z prvých banjistov v BA, ktorí hrali Scruggsovým štýlom…

HN: Najskôr k hre na BANJO: to ma zaujalo svojím zvukom už v čase, keď som počúval Greenhorns alebo Fešákov, hrozne sa mi páčil ten neznámy, atraktívny zvuk a samozrejme zaujal ma aj ten zvláštny a nekonvenčný tvar nástroja a spôsob hrania. A bol som teda fanaticky ponorený do banja, dokonca som ho ťahal aj na zemiakové brigády. Samozrejme som sa učil najskôr z cyklostylového prekladu Scruggsovej školy na starú Marmu, ale postupne (to už na lepšie banjo), ako som sa dostával k v tom čase dostupným materiálom, učil som sa všetko, Trischku, Mundiho, Keitha, Jacksona a podobne.

Po nejakých 4-5 rokoch som sa ocitol v slepej uličke, s nikým som nehral, akosi som strácal motiváciu plus nejaké tie citové výkyvy a zatúžil som po nejakom možno lyrickejšom nástroji. V tom čase sa dosť počúvali Seldom Scene, tá pôvodná zostava, a to bol pre mňa úplne iný svet, tá hudba sa mi zdala hrozne emotívna, takmer plastická, úplne iná, než to, čo som počul dovtedy. No a dobro Mikea Auldridge bolo v centre toho všetkého. Myslím si, že Mike a jeho hra bol priamo dôvod, prečo som začal hrať na DOBRO. Obrovský cit, farba, dynamika a v tom čase modernejší zvuk a eklektickejší repertoár celej kapely.

A dobro mi vlastne otvorilo mnoho dverí, ktoré by inak ostali zavreté, dostalo ma do miest, kam by som sa inam nedostal a zažil som s ním mnoho situácií, menej úsmevných aj úsmevných. Napríklad, keď som začiatkom 90-tych rokov išiel do Viedne na skúšku Nuggetu, bez finančných prostriedkov (však som išiel len na skúšku, nie?), tak ma rakúsky colník vysadil z autobusu a keď videl, že z kufru autobusu vyberám dobro, rozhodol sa, že ak mu zahrám, pustí ma ďalej. A tak som hral na rakúskej colnici pred colníkmi a plným autobusom ľudí Fireball Mail na dobro. Pustil ma.

Slovgrass: Akou cestou si sa dostával k bluegrassovým nahrávkam? Povráva sa, že si slušne a ochotne zásoboval bg komunitu najnovšími titulmi v tom čase…

HN: Mal som v tom čase to šťastie stretnúť ľudí, ktorí tie nahrávky vedeli zohnať a prípadne ich vedeli posunúť ďalej, či už nezištne, alebo aj za peniaze. Pri dnešnej záplave a dostupnosti informácií nepredstaviteľné, ale vtedy vlastne jedna z mála ciest. Nahrávky som nikdy neskrýval pod pokličkou, tak ako som ich získaval ja, tak som ich ochotne poskytoval kamarátom z okolia, čo tiež robili aj oni. Myslím si, že sme boli dobrá bluegrassová komunita.

Slovgrass: Ktoré nahrávky Ti v počiatkoch učarovali? A čo objavovanie jednotlivých dobro štýlov?

HN: Zo začiatku z domácich určite Greenhorns a KTO. Zo zahraničných najskôr Will The Circle Be Unbroken Vol.1, Flatt & Scruggs Live at Carnegie Hall, Foggy Mountain Banjo. Jim and Jesse, no a neskôr Tony Trischka, Tony Rice , Ricky Skaggs, Jerry Douglas a táto generácia pickerov.

Slovgrass: Ako by si porovnal možnosti hrávania na koncertoch a festivaloch pred rokom 1989 a po ňom? Aké boli možnosti v BA a v blízkom okolí vtedy a teraz? A čo potrebné prehrávky a potvrdenie na verejnú produkciu?

HN: V minulosti asi nebolo toľko špecializovaných festivalov, ako teraz, mnohé boli tramp-folk-country-bluegrass, všetko v jednom, pravdepodobne vždy organizované nejakým kultúrnym strediskom alebo inštitúciou, ale hrať sa dalo.

Festivaly napriek režimu vznikali a pokiaľ si sa snažil byť na scéne, organizátori možno ani neboli až tak vyhranení, pretože peniaze nedávali zo svojho. Navyše kultúrne domy a strediská dotované štátom museli vykázať program a takpovediac minúť dodané prostriedky. To platilo pre Bratislavu a aj celé Československo. Áno, ak si sa chcel živiť muzikou a oficiálne predvádzať živú produkciu, potreboval si si urobiť tzv. prehrávky pred odbornou komisiou. Potom si bol zaradený do kategórie a podľa toho si ako profesionálny muzikant mal svoje finančné ohodnotenie. Samozrejme prehrávky obsahovali aj politickú časť. Len taká perlička, na jednej z prehrávok s BG Albumom sme hrali bluegrassový Wayfaring Stranger a istý známy slovenský interpret v komisii tvrdil, že ten Summertime nebol správne prevedený.

Taktiež nám nepovolili pôvodný názov BG Albumu – Modrina. Ak si sa považoval za vedúceho telesa, urobil si si ešte kapelnícke prehrávky a mal si dvojnásobný honorár.

Slovgrass: A čo objavovanie jednotlivých dobro štýlov?

HN: Popravde, ako prvý ma zaujal Mike Auldridge so svojim citlivým, ale moderným štýlom, skvelým tónom a dynamikou. Potom som objavil Stacyho Phillipsa, najmä vďaka jeho školám hry a nahrávkam Tonyho Trischku. Stacy bol úplne z iného sveta, ohromne eklektický a moderný, ale často ťažké si vôbec predstaviť, ako to vlastne hrá. Vďaka za jeho publikácie, ktoré objasnili mnohé z toho.

Ďalej nasledoval Jerry Douglas, jeho štýl mi prišiel modernejší, agresívnejší ako Mikeov so zachovaním toho, čo mal už Mike, to ma zobralo dosť, nakoniec pri osobnom stretnutí pred koncertom Nashville Masters v Bratislave v 1987 ma jeho hra dostala úplne. Flexibilita, kvalita tónu, šírka záberu.

No a časom prišli ďalší so svojskými prístupmi, Rob Ickes, Randy Kohrs, Andy Hall. Mnohých ďalších som spoznal vďaka môjmu účinkovaniu v rakúskom Nuggete, našim cestám s Fragmentom po USA a Dobrofestu. Josh Graves, paradoxne, ten ma upútal spätne až neskôr, aj keď z jeho hry vychádzali všetci skôr menovaní.

 

Slovgrass: Prvé osobné stretnutie s Jerry Douglasom a inými dobristami?

HN: Prvé osobné stretnutie s Jerry Douglasom som už krátko spomenul. To som sa vrátil z prezenčnej služby, nejako som sa rozkukával čo a ako ďalej a vtedy sa ma kamarát zo Slovkoncertu opýtal: „chceš vidieť Douglasa naživo“? Samozrejme som mu neveril ani slovo, ale keď sa v roku 1987 v PKO objavili plagáty s nápisom NASHVILLE MASTERS (jeden mám doma) a menami účinkujúcich, tak mi spadla sánka… Priamo v Bratislave Mark O’Connor, Russ Barenberg, Jerry Douglas, Glen Worf, Kathy Chiavola, Wayland Patton. Každý kto sa zaujíma o túto hudbu, pozná tie mená.

Vystúpenie bolo neskutočné, pre bluegrassovú a country komunitu to bola bomba, kapela v plnej sále fanúšikov, ale aj nič netušiacich ľudí, ktorí mali lístky z ROH, pridávala skoro hodinu. Oni sami boli v šoku. My sme s malou skupinou kamarátov prenikli pred koncertom do zákulisia (nikto nás nezastavil) a Jerry hral na moje staré dobro skoro hodinu. Nám padali brady na zem a kamarát prekladal. Vtedy som nevedel ani ceknúť po anglicky a toto stretnutie s mojim hrdinom zmenilo vo mne okrem hudobných predsavzatí aj to, že sa naučím anglicky.

Dostali sme sa aj na afterpárty, ktorá sa konala v horskom hoteli na Zochovej Chate a tam nás, malú skupinku ľudí, Jerry zavolal na svoju izbu, ukazoval nám fotky svojej rodiny a púšťal svoje nové, v tom čase ešte nie úplne dokončené album Changing Channels. Toto celé bolo ako znamenie zhora…

 Slovgrass: Spomínal si kapelu Nugget a Fragment, odkiaľ ťa ľudia asi najviac poznajú. V ktorých kapelách si v minulosti pôsobil?

HN: Tých kapiel je celá rada… Tak najskôr som začínal v našej trampskej kapele, a v kapele s kamarátmi z Nitry, to už na dobro, ale prvé verejné vystúpenie s dobrom sa udialo až so skupinou ČMELIACI, ktorú viedol Jano Bratinka, potom som hral v ZRNKU a v starej zostave FRAGMENTU, neskôr v BG ALBUME, NUGGETE a obnovenom Fragmente.

Potom v kapele Allana MIKUŠEKA. Taktiež nesmiem zabudnúť na pezinský ARION. Popri tom som ešte občas hosťoval s Vabank Unit, s Blanketom, prípadne s Petr Brandejs Bandom.

Z novších to bolo GRASSCOUNTRY, potom Grasscountry Drive, neskôr ROUGH & ROCKY ROAD, BILL FASTER, HEARTBEATS, NOVÝ ROWNÁK, a opäť s Allanom Mikušekom, no a z novších, ak opomeniem rôzne dielčie projekty, tak je to Vierka ŠUSTEKOVÁ a hostia. Mnohé z nich sa diali súčasne.

Slovgrass: Málokto vie o tvojom blízkom vzťahu s Petrom Kůsom, ako vzniklo vaše priateľstvo, odkiaľ sa poznáte? (spolupráca na albumoch Bluegrass ´90 a Stránka pamětí, niečo iné?)

HN: S Petrom sme sa zoznámili na festivale Bluegrass Marathon, v tom čase ešte poriadanom v Bore u Tachova, mohlo to byť tak v roku 1983. K tomu sa viaže úsmevná príhoda… Petr Žižka, dobrista, ktorý vtedy hrával s pražskými Poutníkmi (predchodca Blanketu), sa chystal zrejme odísť z kapely. Videl ma vonku sejšnovať a išiel za Petrom a povedal mu, že asi našiel dobristu, ktorý by ho zrejme mohol nahradiť, pak úsmevne podotkol: „ale je to Slovák“. Ak si to nepamätám presne, tak sa Petrovi Žižkovi ospravedlňujem.

Odvtedy sme Petra v jeho dome v Prahe často navštevovali. Pražskí Poutníci sa zrejme pomaly rozpadali a Petr mal plán vystavať novú kapelu, ktorá by sa začala profesionálne živiť muzikou – BLANKET. Po nejakom čase sme obaja (Petr aj ja) išli na rok na vojenskú prezenčnú službu a vymieňali si množstvo listov (email totiž vtedy ešte neexistoval). Petr chcel, aby som sa aj s manželkou presťahoval do Prahy, ja som si to v svojom mladom naivnom ja nevedel úplne predstaviť, jednoducho Blanket začal fungovať bezo mňa, zopárkrát som s nimi hosťoval a to bolo všetko.

Niekedy v tom čase sme ešte spolupracovali s bratmi Mikulášovými, ktorých bol Petr akýsi tútor a učiteľ, tak vznikla nahrávka QUARTETu – Stránka Pamětí. Petr ma tiež zavolal hrať s Blanketom na albume Bluegrass 91, čo bola kompilácia rôznych interpretov, kde sme nahrali jeho slávnu Zlatú rybku. Napriek tomu, že sa naše životy pohli rôznymi smermi a pôvodné plány sa nikdy neuskutočnili, zažili sme spolu toho dosť a Petra si vysoko vážim.

Poznámka Slovgrass: audio – skladba Zlatá rybka na albume BLUEGRASS ´91

Slovgrass: Nahrávacie udalosti v štúdiu, nejaké oficiálne nahrávky?

HN: Čo sa týka nahrávaní, toho bola tiež celá rada, hlavne v minulosti, ale aj teraz sa niečo sem tam vyskytne. Moja prvá nahrávka v štúdiu, bola v Vítkom Tučným, bratom Michala Tučného. Veľa sa nahrávalo v 90-tych rokoch, taký ten country boom po revolúcii. 

Nahrával som Wabimu Daňkovi, Viere Martinovej, Novým Zelenáčom Mirka Hofmanna aj na Greenhorns Honzy Vyčítala. Na albume Quartetu a Poutníkov. Hral som na albume Denisy Markovej, slovenských Kapucínov, Allana Mikušeka, Dušana Dobiáša, Nového Rovnáku, Arionu, Heartbeats, Union City Grass-u, BG Albumu a ďalších, nebolo toho málo. Zo zahraničných napríklad Thierry Massoubre a Christian Séguret, Roberto Dalla Vecchia, Lluís Gómez, nedávno Jana a Stephen Mougin. No najviac albumov som nahral s Fragmentom.

Poznámka Slovgrass: audio – skladba Keď vchádza ráno od BG ALBUM, 1990
Poznámka Slovgrass: audio – FRAGMENT, album One Of These Days, 1998

Pro BGCZ.net poskytnul Pavol „Reyo“ Daňo (editoval Milan J. Kalinics)
Veškeré použité fotografie poskytnul z vlastního archivu Henrich Novák

Související články:
Henrich Novák – rozhovor, 2. časť