Ján Bratinka – rozhovor, 1. časť

JÁN BRATINKA (1955) – rozhovor s najznámejším banjistom na západnom Slovensku o.i. aj o tom, na akých nástrojoch v minulosti hrával a prečo…

 

 

Slovgrass: Kedy a ako si sa vlastne dostal k muzike?

JB: Ako hromada muzikantov predo mnou. S gitarou a nadšením na lavičke v parku. Ono u nás doma vlastne všetci na niečo hrali. Či to bola mama, stará mama, starý otec hrali na klavíri a starý otec slušne aj na husle. Takže bolo pochopiteľné, že ma nútili chodiť do LŠU na klavír. Ale v tej dobe som to nenávidel. Až potom na strednej škole keď som začal chodiť ako psíčkar do jednej psíčkarskej partie, a kde sa hrávalo na gitarách, to chytilo aj mňa. Na vojenčine som sa potom dostal do vojenskej country kapely „Perla“, kde hral aj jeden banjista (tuším niekde od Tachova), ktorý hrával v civile bluegrass a ukázal mi aj, ako sa hrá na banjo. Po návrate do civilu som si potom z jednej mojej gitary zhodil jednu strunu, ostatné poprehadzoval ako sú na banji, zohnal si Čermákovu školu na banjo a začal drieť. Po čase som sa dostal potom aj ku skutočnému banju. Keď som potom začal študovať na konzervatóriu okolo roku 1979, dal som dohromady kapelu „Čmeliaci“. Hrali sme skôr country v duchu Zelenáčov, Tučného a hlavne Fešákov.

Slovgrass: Ako si sa teda dostal k hraniu bluegrassu?

JB: Niekedy v roku 1982-83 prišiel do Čmeliakov na krátku dobu Henrich Novák a priniesol nejaké bluegrassové nahrávky. Okrem iného aj „Live at The Cellar Door“, album od Seldom Scene. Síce som netušil kto a čo to je, ale bol som nimi unesený a vedel, že tadiaľ vedie cesta. Po Heňovom odchode z kapely som mimochodom chvíľu hrával aj na dobro a basu. Sú z toho dokonca aj nejaké nahrávky.

Slovgrass: Prečo nakoniec zvíťazilo banjo a na aké kúsky si hrával?

JB: Ten zvuk, ten spôsob hry a aj samotný nástroj má čosi do seba. Tenučký hmatník, jedna struna začína kdesi od polovice a je ladením nelogicky naopak od ostatných. Niečo tak absurdné sa ani nedá vymyslieť. To celé končí zapichnuté do bubna a mláti sa do toho s akýmisi prstienkami na prstoch :-).

Prvé banjo bola východonemecká „Marma“ s plastovým tone ringom ak sa to tak dá nazvať, ktorú som objavil v jednom bazáre na ulici, kde som býval.

Po Marme som od jedného bratislavského banjistu prv, než emigroval do Švajčiarska, kúpil „Framus“. A to už bolo delo s archtopom, krásny ostrý zvuk. Dodnes ľutujem, že som sa nechal ukecať a predal ho.

Po Framuske som si kúpil českého „Kreuzera“. Vtedy to bolo top banjo, taký český malý Gibson, ktorého každý správny banjista vtedy tuná jednoducho musel mať. Zvláštne bolo, že lepšie znelo s modelárskymi drôtmi, než so skutočnými strunami. V tej dobe aj tak prakticky boli k dispozícii iba desné domáce struny, na ktorých sa dalo skôr obesiť ako hrať. Kto mal známosti v nejakých hudobninách mal šťastie a dostal sa k nemeckým strunám tuším Thomastik, ktoré sa raz do roka objavili v hudobninách v obmedzenom množstve. Silne podpultový tovar, to už ľahšie ste zohnali sviečkovú :-).

No a nakoniec som si v roku 1984 objednal cez Tuzex svojho „Washburna B19“. V robote som si zobral firemnú pôžičku od ROH na vylepšenie bývania a šiel pre neho do Prahy. Koniec koncov to aj vylepšenie bývania bolo :-). Hralo super a malo dobrý zvuk. Kratší, hlbší, presne taký, ako sa mi páčil. S Robom Neuserom sme tam potom niečo doladili, vymenili a znelo ešte lepšie. Podľa výrobného čísla bolo vyrobené ešte v štátoch a nie v Kórei, ako neskoršie Washburny. Mám ho do dnes a som s ním spokojný. Akurát by to chcelo vymeniť pražce.

Bola doba, že som sa obzeral aj po naozajstnom Gibsone, ale to čo bolo dobré, bolo buď veľmi drahé, alebo to dotyčný nechcel predať. Rok som lámal Milana Obucha o jeho „RB3“. Na druhej strane Gibson je síce skvelý, hlavne medzivojnové kusy, ale myslím, že je to tak trocha modla. A aj tak je minimálne 70 percent zvuku v pravej ruke a nie v nástroji.

V roku 2024 som si kúpil ešte open back banjo „Deering Vega Senator“. Čakal som na neho rok, ale oplatilo sa. Pred rokmi som sa totiž začal učiť clawhammer a teraz sa k nemu vraciam. Je to trocha kultivovanejšie hranie ako agresívna 3-prstová technika, ktorá, ako vravel jeden môj priateľ, je rovnocenná príklepovej vŕtačke :-).

Slovgrass: V ktorých bluegrassových kapelách si v minulosti pôsobil?

JB: Kapela Čmeliaci existovala do leta 1983, pobehali sme s ňou aj pár festivalov na Slovensku a aj v Čechách. Hlavne ku koncu sme hrávali pomerne často a mávali aj pravidelné koncerty v duchu Fešáckych salónov.

Po jej po rozpade sme založili „Modrinu“ v zostave Martin Jurík (gitara a spev), Vlado Bachratý (mandolína a spev) a Tomáš Merganc (basa a spev) a ja (banjo a spev). To už bol bluegrass. Boli sme prvá kapela, ktorá si dala záležať na oblečení v duchu starých majstrov z Bean Blossom (aspoň v BA) a s dôrazom hlavne spev a nie inštrumentálne výkony, ako to vtedy bolo bežné. Veľkým vzorom nám bola kapela Country Gentlemen. Neskôr keď do kapely prišiel aj Henrich Novák na dobro a aj vďaka protestom boľševika na údajne agresívne znejúci názov „Modrina“ sa to voľne premenovalo na „BlueGrass Album“. A keďže slovu bluegrass boľševik nerozumel a podozrivo tam znelo hlavne to „grass“, tak ho preventívne tiež zakázali a my sme sa premenovali na „BG Album“. Hrali sme spolu zhruba do roku 1998 a vystriedali sa tu asi všetci muzikanti z Bratislavy. Henrich Novák a Peťo Szabados na dobro, Vlado Bachratý, jeho brat Dušan „Titi“ Bachratý a Rudo Jurkech na mandolínu, Martin Jurík, Emil Formánek, Mišo Vavro a Ferko Machotka na gitaru, nejaký rok a čosi hral s nami aj Igor Pavelica z Belasích, dokonca sme skúšali aj s Alanom Mikušekom. Taktiež Ondrej Tkáč na fúkačku, a samozrejme Katka Pořízková Mitteregger na gitaru a Tomáš Merganc na basu. Je smutné, že niektorí z nich tu už dnes nie sú medzi nami…

Poznámka Slovgrass – odkazy na videa na YT:
Prvý koncert BG Album 2 mesiace od vzniku
10 rokov BG Albumu 1993 (Emil Formánek)
koncert BG ALBUM 1994 (Ferko Machotka)
BG ALBUM Country 94 na Vajnorskej
BG ALBUM Country 96 s na Vajnorskej (Michal Vavro)

V rokoch 1993 až 95 som popri BG Albume hral aj v jednej rakúskej komerčnej country kapele s názvom „Hillbilly Romeo“. Bolo to zaujímavé obdobie a aj skúsenosť. A asi aj jediné hranie, keď som hral na banjo so snímačom. Inak by ho pri bicích nebolo počuť ani na 2 mikrofóny.

Po rozpade BG Albumu som dal dohromady jednu zostavu, v podstate akýsi „New BG Album“, kde hral Emil Formánek, Peťo Oberlander na basu a Stano Palúch na husle. Vydržalo to ale krátko a mali sme tuším iba dva koncerty. Aj keď muzika bola viac ako dobrá, muzikantské záujmy boli smerovanie u každého dosť iné.

V 1998 som dal dohromady „Steam“. Mojim snom bolo vždy hrať niečo ako hral Tony Trischka & Skyline. Asi tak trochu aj preto, že som mal to šťastie sa s ním spoznať osobne a si aj spolu zahrať na javisku. Je to dodnes moja srdcovka, ale nikdy sa mi nepodarilo dať dohromady na to ľudí, je to totiž dosť ťažká a premyslená hudba. Až v zostave s Peťom Balážom na gitare, Adrianom Minarovičom na mandolíne, Peťom Davidekom na basu a Barborou Streicherovou ako speváčkou sa to podarilo. Spravili sme asi všetko, čo sa dalo od Skyline a bola to podľa mňa muzikantsky vynikajúca kapela, veľa experimentovania a nového zvuku. Na BGCZ.net v recenzii na CD „Over In The Gloryland SKBMA“ Milan J. Kalinics píše, že ho prekvapilo, ako Steam hrá a dobre zvláda muziku Skyline. A nebol jediný, dokonca nám napísala aj Martha Trachtenberg (autorka skladby „Ticket Back“, ktoré sme nahrali na naše prvé CD), že sa jej to páči. Možno to bola iba americká slušnosť, ale potešila…

Poznámka Slovgrass: STEAM 2001

Steam vydržal do cca 2004 či 2005 roku a pre mňa to bolo muzikantsky asi najúžasnejšie obdobie. V tom čase som zároveň dostal pozvanie do nitranskej kapely „Grunt“ a hral zase klasický bluegrass. Hrali sme v podstate až do roku 2018, pokiaľ vážne neochorel mandolínista a kapelník Libor Babuliak. Tiež sme toho dosť pobehali. Okrem Slovenska a Čiech aj Rakúsko, Nemecko, Maďarsko a boli sme aj napríklad na EWOBe v Holandsku a vo Francúzsku na bluegrassovom festivale v La Roche.
No a potom som si občas zopárkrát niekde ešte zahosťoval, ale aj skúsil dať niečo dokopy. Ale nič, čo by vydržalo dlhšie.

Slovgrass: Mal si aj nejaké vynútené prestávky s hraním?

JB: Prestávky? Asi iba v noci, keď spím. 🙂 Ja som neprestal hrať, ani keď som si zlomil hánku malíčka na pravej ruke. Oprel som sádru o blanu a išlo sa. Stále som nejako s muzikou spojený. Raz muzikant = navždy muzikant! Alebo ako vravieval Julo Ebers od Funny Fellows: „muzikant buď hrá, alebo je mŕtvy“.

Slovgrass: Odohral si za tie roky veľa koncertov, čo tvoje skúsenosti s nahrávaním bluegrassu?

JB: V štúdiu som sa vždy cítil super. Nahrávanie, práca a tvorba v štúdiu je čosi zvláštne, čo v pohode zatieni aj javisko. Za socíku pre country & bluegrass veľa toho priestoru na nahrávanie nebolo a na Slovensku už vôbec. Tu vždy hrali prioritnú rolu známosti, často žiaľ zavážili viac, ako kvalita.

Prvé nahrávky v štúdiu sme spravili s BG Albumom až po roku 1989 . Boli to 2 skladby na country LP nosiči SAHC a to titulná „Keď vchádza ráno“ a „Dážď“.

Niečo sa nahrávalo aj pre televíziu a jednu skladbu „Smer správny mám“ máme aj na druhom nosiči SAHC Country trh 1 (1991).

V 1991 sme v spolupráci s jednou rakúskou agentúrou, ktorá nás istú dobu zastrešovala, v Rakúsku nahrali a vydali s „BG Albumom“ MC „Autumn 91“. To už bolo s Emilom (plus Titi a Tomáš) po odchode Katky a Henricha do „Nuggetu“. Celkovo 10 skvelých skladieb. Niečo išlo na reklamu a väčšina sa rozpredala na koncertoch.

V 1995 sme S BG Albumom v Považskej Bystrici nahrávali CD pod názvom „Čas letí“, v slovenskej aj anglickej verzii. Nahrávanie sa stále presúvalo, ale nakoniec sme to nahrali. Jeho vydanie už od samého začiatku obchádzali „zlí duchovia“, o ktorých by sa dalo dlho rozprávať. Oficiálne sa vlastne verejne nikdy nevydalo.

Poznámka Slovgrass: Napriek tomu je táto nahrávka medzi verejnosťou veľmi dobre známa, nachádzajú sa tam skladby ako Neverím blonďavým dievčatám, Karolína, Viem, čo ťa trápi, Čas letí a ďalšie…
odkaz na audio BG Album – Čas letí v slovenčine

S kapelou „Steam“ sme nahrali 2 CD „Steam“ a „Steam 2“, obidva v roku 2000. Ich vydanie sme nakoniec riešili ako mnoho iných kapiel svojpomocne, aby sa nám vrátili aspoň náklady.

A potom v roku 2001 sme so „Steamom“ nahrali v Pezinku 2 skladby na nosič SKBMA „Over in The Gloryland“. O rok neskôr sa na live CD z Holandského EWOBu 2002, ešte dostala naša úprava skladby Paul And Peter Walked.

Poznámka Slovgrass: STEAM výber z CD 1 a 2

Medzi rokmi 2002 až 2004 som nahrával a vydal aj svoje vlastné CD „Až dám zbohom“, kde hrá Emil Formánek, Michal „Bajo“ Barok, Peťo Davidek, Peťo Baláž, Peter Oberlander, Braňo Polák a v jednej skladbe aj Adrian Minarovič. Pár skladieb z neho som zavesil aj na YT. Sú tam inštrumentálky a je tam aj niečo spievané. V podstate každá skladba má nejaký príbeh, alebo je niekomu venovaná. Svojim blízkym, ktorí mi v živote dnes chýbajú, svojim deťom a tak všelijak.

Poznámka Slovgrass: Odkaz na audio z CD Až dám zbohom

S „Gruntom“ sme nahrali tiež dva albumy. Jedno je v podstate demonahrávka so 7 skladbami v 2004 v štúdiu v Trenčíne a druhé v 2008 v štúdiu v Nitre pod názvom Grunt Live. No a ešte pár hosťovaní na nosičoch iných kapiel, ako boli „Lojzo“, „Kapucíni“ a podobne.

Slovgrass: Hrávaš momentálne v nejakej kapele?

JB: Nie, teraz momentálne nehrávam. Občas si s niekým zahrám, ale fixne v nejakej kapele nie. Ale problém je tak trocha aj vo mne a mojom pohľade na hranie v kapele. Ja som hral v kapele s niekým vždy preto, že sme sa zhodli na muzike a aj ako ľudia. Pre kapelu treba niekedy aj čosi obetovať. A hlavne byť jej súčasťou telom i duchom. A to mám pocit, že sa práve tak akosi z toho vytráca.

Občas mi pripadá, ako keby hranie v kapele bolo to isté ako hranie kdesi na sessione. Možno sa mýlim, možno som príliš iná generácia, ale pripadá mi to tak.

Muzika ma baví stále. Mal som a mám dve lásky, ktoré ma napľňajú. Samozrejme okrem mojich detí a vnukov. A to sú psy a muzika. A nemusí to byť bluegrass. Hrával som už kade čo. Aj Rosu na kolejích, Nedvědov, či dokonca aj jazzové štandardy, klasiku a ragtime. Je mi jedno, čo hrám, pokiaľ ma to baví a napľňa. Muzika je iba jedna a nemám príliš rád to, že „muzika je buď dobrá alebo zlá“. Aj ta „zlá“ môže byť pre niekoho dobrá a napĺňať ho.

Pro BGCZ.net poskytnul Pavol „Reyo“ Daňo (editoval Milan J. Kalinics)
(Sledujte pokračování rozhovoru ve 2. části)

Související články:

Ján Bratinka – rozhovor, 2. časť